Metamorfózy starého mesta

TIBOR KOVÁČ sa narodil v Košiciach 28.04.1937. V roku 1956 zmaturoval na Vyššej priemyselnej škole so špecializáciou konštruktér výbušných motorov. Už počas osemročnej praxe v strojárstve v roku 1962 absolvoval dvojročný výtvarný kurz. Medzitým sa nepretržite venoval korešpondenčnej činnosti pre viacero printových médií. V roku 1963 začal navštevovať aj Večernú školu pre redaktorov a venoval sa fotografii. Prv novinárskej, zvlášť po nadobudnutí žurnalistického vzdelania, neskôr výtvarnej. Vzhľadom na ťažké životné podmienky po dvoch rokoch už v štúdiu nepokračoval. Začal pracovať ako fotooperátor a fotoreportér, no výtvarná fotografia mu natoľko učarovala, že sa jej nevzdával .

Od roku 1964 vyhral konkurz na miesto dokumentárneho fotografa v dnešnom Slovenskom technickom múzeu v Košiciach.

S veľkým elánom pracoval aj na voľnej tvorbe fotografií, ktoré sa súčasne objavovali v knižných publikáciách, magazínoch, v dennej tlači a časopisoch s celoslovenským dosahom.

Aj 21. augusta 1968 ako 31 ročný celý deň fotografoval , ale cesta domov mu bola osudná práve na Námestí osloboditeľov, keď dobre mierená strela ruského vojaka ostrostrelca spôsobila Tiborovi Kováčovi pri plnení služobných povinností zranenie guľkou do hlavy. Zranenie mu spôsobilo  trvalé následky na hybnosti dolných končatín a pripútalo ho natrvalo na invalidný vozík.

Prekonal veľmi ťažké životné obdobie, keď sa liečil v rôznych zdravotných zariadeniach, bol spoločensky izolovaný, označovaný z augustových udalostí za teroristu či disidenta...

Vtedy Tiborovi Kováčovi pomohli dobrí ľudia, celé rodiny, spriaznené duše – medzi nimi aj zdravotná sestra, ktorá sa stala jeho manželkou, opatrovateľkou a spolupútničkou . Ako sám autor hovorí: z nedostatku zdravotnej starostlivosti by toto obdobie bez manželky neprežil.

V 80-tych rokoch po rehabilitačnej liečbe sa znova začal venovať výtvarnej fotografii. Je členom Zväzu slovenských aj českých fotografov, ako aj členom Slovenského syndikátu novinárov.

Napriek nepriazni osudu vyrovnávať sa s každodennosťou života invalidného tvorcu má za sebou bohatú výstavnú činnosť.

Námetmi desiatok autorských výstav po roku 1989 sa stali Tiborovi Kováčovi dokumentárne fotografie zo zachránených negatívov z roku 1968 a dostupné objekty zo zorného poľa jeho vozíčka. A tými objektmi, námetmi pre jeho tvorbu sú práve rodné Košice. Napriek nepriazni osudu vyrovnávať sa s každodennosťou života invalidného tvorcu.

Výstava METAMORFÓZY STARÉHO MESTA, autorská výstava fotografií Tibora Kováča venovaná Roku kresťanskej kultúry je toho ďalším dôkazom, že autor dôverne pozná zákutia a spleť starých uličiek hlavne v útrobách historického Starého mesta. Neúnavne sa vracia na Hlavnú ulicu, k najväčšej historickej rezervácii pamiatok na Slovensku. Námety spracováva v rôznych časových etapách dňa ako aj ročných období.

Mám veľkú radosť, že Tibor Kováč je ochotný sa s nami podeliť o radosť z vlastnej tvorby. Prostredníctvom vnemov naozajstného majstra svojho remesla doprial nám, návštevníkom výstavy, milovníkom histórie, dokumentaristom doby, odborníkom a autorom fotografie, študentom alebo len okoloidúcim, prechádzajúcich cez Košice hlboký umelecký zážitok. Sprostredkoval nám zamyslenie sa nad krásou histórie, premenou mesta a jeho príbehmi. S veľkým obdivom sa skláňam k môjmu starému známemu, k dobrému človeku, vždy usmievavému, nepoddajnému Košičanovi.

Na záver autorove slová „ Pár viet o mojich výtvarných aktivitách. Javí sa to tak, že život s človekom síce neraz zamáva, ale ak mu zostala invencia, pocity, že výsledky jeho práce oslovujú verejnosť, môže pokračovať vo svojej práci. Isteže, pocity a tento subjektívny názor nie sú zdôvodnenia, ktorými by handicapovaný človek presvedčil. Skutky vždy dokážu viac... ale o to práve za prípadnej poskytnutej pomoci mi ide. Nie v prospech seba ako autora, ale v prospech všeľudských hodnôt, či sa to týka milovníkov histórie, alebo budúcej spolupatričnosti priateľov zo všetkých okolitých štátov, prichádzajúcich a objavujúcich cez ošetrované historické pamiatky u nás aj stopy svojich – teda aj našich spoločných dejín. Nemám čo tajiť, práve tu vidím ako výtvarný fotograf mestskej krajiny šancu aj ja.“

PhDr. Eleonóra Kovalčíková